Prvé náušnice neboli len lacnou čačkou. Ukazovali sociálny status svojho nositeľa a jeho prosperitu. Keby som žila v kraji bájneho Edenu určite by som bola jednou zo žien, ktorá by sa pýšila takouto nádherou.

Keby som však žila v stredoveku dočkala by som sa gigantických parochní, vysokánskych golierov a podivných klobúkov. Zrejme by som aj bola rada, že móda na náušnice pozabudla, pretože by určite pri takejto paráde vyzerali komicky.

Časom by som aj ja znova začala čiastočne odhaľovať svoj hrudník a krotila by som svoje bujné parochne. A náušnice by sa ku mne vrátili. A boli by ešte väčšie a krajšie ako pred svojím obdobím temna.  Zlaté a obsypané drahokamami by jemne a pomaly preťahovali moje lalôčiky.

Potom by nachvíľu zvíťazili klobúky a náušničky by sa šli rehabilitovať. Svoju nadvládu by ale dlho neudržali a náušnice by mohli znova veselo skočiť na naše ušká.

Teraz sa tam veselo hompáľajú pri tom fešn drdole. A tak sa moje ušnice pýšia nielen sto dvadsiatimi akupunktúrnymi bodmi, ale aj štýlovými náušnicami.

Ako príslušníka nejakého afrického kmeňa by ma chránili pred zlými duchmi. Ako otrokovi by mi ich však nasadili napevno a otrokár by si ma odviezol na vodítku na svoje panstvo. Ako pirát by som si dal prepichnúť ľavú ušnicu, aby sa mi zlepšil zrak. A ak by som umrela, za náušnicu by mi aspoň vystrojili slušný pohreb.

Náušnice mám v každej zásuvke. Zdobia aj moje uši. Ako talizman. Ako doplnok. Vyrobené s vášňou. Drevené, strieborné, farebné, s kamienkami a s memoárom spomienok.